Dorami 5

31. května 2010 v 21:31 | Pupa |  S-Dorami
pod perexom


Dorami5

Celý sa od strachu chvel, jeho pokožka bola celá biela, krvi by ste sa v ňom nedorezali. Ten strach ma nútil zahryznúť, ale prekonal som sa. Dal som z jeho krku tesáky preč a odstúpil som. Posledný krát som na neho zreval a skočil do hustého porastu kríkov, kde som sa aj premenil. Musel som toho chalana nejako obehnúť aby si nevšimol, že namiesto tigra z tade vybehol vlk. No dalo sa to ľahšie ako som si myslel, pretože stále stuhnutý od strachu ležal na zemi. Človek by si aj myslel že je mŕtvi, ale nebol. Počul som jeho zrýchlený tep. Bol len mimo, nič viac. Utekal som za Sárou, ktorá čakala pred dverami. Dobehol som ku nej a nosom sa dotkol jej ruky, ktorá sa už naťahovala za mnou. "Ďakujem, kamoško. Znovu si mi pomohol. No nie že by ma to trápilo ale, ublížil si mu?" opýtala sa ma trochu nervózne. Pokrútil som jej hlavou že nie. Trochu si vzdychla a otvorila dvere. "Chceš ísť dnu?" No chcel by som, ale mal by som ísť pozrieť tie dve. Boh vie čo vystrojili. Znovu som jej pokrútil že nie. Bol som prekvapený, pretože sa zatvárila smutne. "A prídeš ešte?" opýtala sa. Určite prídem. Pokrútil som na súhlas. "A dnes?" Áno! Chcem s ňou byť ešte dnes. Znovu som jej povedal áno a ona bola veselšia. "Tak ťa čakám kamoško! Tak už bež a daj si pozor." Pohladkala ma a rozbehol som sa preč. Bolo asi tak pól piatej večer keď som dorazil pod most. Titany a Nele tam už sedeli, ale každá od seba asi päť metrov. Keď ma zbadali rozbehli sa ku mne a pri prudkom rozvírení vzduchu som ucítil krv. "Hej! Čo ste vy dve stvárali!" Zakričal som na ne. Keď sa pri mne zastavili, škaredo na seba pozreli a ja som si všimol rany. Nele mala ranu na prednej pravej labe a na uchu a Titany mala škrabanec na nose a chvoste. "Vy ste neskutočné! To sa neviete znášať alebo čo?!" vybuchol som. Ak chceli aby sme boli po kope tak sa musia naučiť znášať sa. Akoby pre mňa ako tigra bolo prirodzené znášať sa so slabšími dravcami. A to ich mám obe rád. "Menšia škriepka, nič viac." Povedala Titany. "Tak už nechcem počuť ani vidieť žiadne hádky ani bitky lebo sa do toho zapojím ja a pôjde každá svojou cestou a sama! Sme skupina, musíme držať spolu a nie aby sme sa tu pozabíjali!" Obe sa trochu zamysleli a potom sklopili uši a pozreli sa na seba. "Prepáč Titany." Povedala Bele prvá. "Aj ty mi prepáč." Odpovedala jej Titany. "To som rád. A dúfam že sa už nebudete biť." Ani jedna z nich mi neodpovedala. "A ešte niečo. Dnes tu možno neprespím." Titany narovnala uši. "A kde budeš?" opýtala sa. "Niekde." "Aha! Pôjdeš za tým dievčaťom. No dobre no, je to tvoja vec. Ja len že aj keď som žila od mala tu tak poznám pravidlá kmeňa. S človekom sa nesmieš nikdy spojiť pretože to bude tvoj koniec." "Ale my nie sme v kmeni! A ak by som sa aj s tým ľudským dievčaťom spojil tak nikto mi nemôže do toho nič hovoriť pretože je to moja vôľa a ja som bol z kmeňa vyhostený, čiže ku nim nepatrím, je to moja vec." Povedal som jej trochu podráždene. "Nech sa deje čokoľvek, stojíme pri tebe." Povedala mi Nele. "Stojíme." Dodala Titany. "Ďakujem." Povedal som im. "Tak ja idem a nie že sa znovu pobijete." A rozbehol som sa preč. Najprv som si šiel zaloviť, aby mi Sára nedávala z vlastných zásob jedlo. Nechcem sa priživovať. Snažil som sa rýchlo niečo nájsť, tak veľmi som sa tešil za ňou. Na tú jej krásnu pokožku, tú vôňu, tie jej oči a vlasy. Celá bola nádherná. Ulovil som si rýchlo nejakého jeleňa a aj rýchlo zjedol. Potom som sa premenil a rýchlo utekal za ňou. Keď som bol pred jej domom, bola už tma. Sadol som si na cestu pred jej bráničkou a pozoroval ju. V dome sa svietilo a ona behala z miesta na miesto. Vlasi mala v chvoste a ofinu voľne spustenú. Mala na sebe tričko na ramienka a voľné pyžamové nohavice. Bola dokonalá. Niečo sa vo mne prebudilo a ja som nevedel čo to je. Mal som len pocit akoby bola moja akoby sme patrili k sebe a ja som sa nechcel o ňu s nikým deliť. Bol by som schopný zabiť každého kto by sa ku nej priblížil. Chcem ju a potrebujem ju. Zavyl som pred jej domom. O chvíľku sa otvorili dvere a na jej tvári sa objavil široký krásny úsmev. "Ahoj, kamoško!" vítala ma s otvorenou náručou. Rozbehol som sa za ňou. Objala ma a pozvala dnu kde na mňa čakala deka prestretá iba pre mňa. "Zostaneš tu so mnou cez noc?" opýtala sa ma. Pokrútil som hlavou že áno. Potom sa nachvíľku zamyslela a opýtala sa ma: "Máš aj meno však?" odpovedal som áno. "No bude ťažké na to prísť ale skúsime to dobre? Ešte stále mi príde divné že mi rozumieš, ale pomaly sa z toho dostávam. Je to úplne niečo iné akoby som tu mala normálneho psa. Ani ťa vlastne nepovažujem ako za psa či zviera, si priateľ, len som chcela aby si to vedel. Dobre budem ti hovoriť písmená a keď bude to písmeno tak štekni, dobre?" prikývol som jej. "Takže A, B, C, D..." a takto pokračovala až dokým nepovedala S, vtedy som jej štekol. "Takže S, ideme na ďalšie, A, B, C, D, ..." znovu som čakal dokým nepovie I a keď ho povedala, štekol som jej. " SI..Nie je to Silva?" Pokrútil som jej že sa mýli. Nepáči sa mi meno Silva. "Tak dobre ideme ďalej. A, B, C,..." Čakal som dokým povie M a keď ho povedala znovu som štekol. "SIM....Nie je to Simon?" Radostne som jej prikývol na súhlas. Zostla trošku mimo ale hneď sa spamätala. Viem si predstaviť, aké to pre ňu musí biť vidieť vlka, ktorý jej v podstate povedal svoje meno. "Tak Simon, pozrieme si nejaký film?" súhlasil som s ňou. Spolu sme si sadli na gauč a pozerali telku. O pól hodinu som si všimol že zaspala. Bola taká nádherná. Mal som chuť sa ku nej pritúliť a objať ju ako muž! A nie ako zviera. No ona zrazu urobila niečo čo som nečakal. Natiahla jednu ruku ku mne a zahrabla ju do mojej kožušiny. Od toho príjemného pocitu sa mi zježili všetky chlpy. Ľahol som si ku nej a vychutnával si jej prítomnosť. Pri počúvaní jej pokojného tlkotu srdca som zaspal.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama