All this can be otherwise - 16.diel - Prebudená

31. července 2010 v 16:50 | sam |  S-All this can be otherwise
Ahojte zlatíčka. Viem, dala som si nadčas ale tento týždeň som ani poriadne nebola doma. Takže som dokončila túto kapitolku a rovno ju idem pridať. Pardón za chyby. Prajem príjemné čítanie. sam


V minulom diele:
" Grace?" počula som jeho krásny hlas.
" Keď z ľudského tela... vytečie pol litra krvi.... upadne do bezvedomia." Povedala som potichu.
" Grace! Musíš zostať hore! Počuješ?" chcela som mu vyhovieť no nemala som na to silu. Jeho hlas sa mi vzdialoval až som prepadla do tmy. Proste som bola v bezvedomí.
16.diel - Prebudená
" Bude v poriadku?" počula som a mierne sa trhla.
" Preberá sa!" zaznel nejaký dievčenský hlas. Znelo to ako Gina.
Pomaly som otvorila oči. Zbadala som biele svetlo, ktoré bolo úplne všade. Rýchlo som ich zavrela. Bolo toho až príliš. Skúsila som to teda po druhý krát, ale pomalšie. Podarilo sa mi to bez nejakých problémov. Zo všetkých strán stáli nejaké ľudia, väčšina spolužiaci. Zahŕňali ma otázkami, no ja som sa nejako nevedela vykoktať. Alebo som skôr ani nechcela.
" Kde to som?" prerušila som všetky možné otázky a položila tú ktorú som mala na jazyku.
" V nemocnici." Usmiala sa na mňa Gina. " Musíš len veľa odpočívať a budeš v poriadku."
Znova ma zahrnuli všetkými možnými otázkami.
" Nemohla by som byť chvíľku sama?" spýtala som sa.
Chcela som mať predsa len trochu pokoja, aby som si mohla prebrať čo sa vlastne stalo. Všetci odišli a ja som sa pozrela zasnene do okna.
" Sama byť nemôžeš. Mám ťa totiž na starosť." Keď som sa obzrela od koho to ide, zbadala som Tonyho.
" Čo tu robíš? Chcem byt vážne na chvíľu sama." Povedala som smutne.
" Veď hovorím, že to nepôjde. Máme totiž spolu izbu."
Vtedy som si uvedomila, že je k posteli uviazaný infúziami.
" Prepáč, nejako som si to neuvedomila."
" V pohode."
" Prečo si vlastne tu a nie doma?"
" Mal som predsa niečo s tým kolenom tak ma tu nechali na pár testov. Ale pochválili ťa za to napravenie, vraj keby si to nespravila mohlo to byt horšie. Zajtra ráno by ma mali pustiť."
" A nevieš kedy pustia mňa?"
" To netuším. Ale keď tu bude doktor, môžeš sa ho spýtať."
" Hmm. Ako som sa sem vôbec dostala?"
" Potom, čo si mi tam zaspala, som ti vymenil obväz. Alebo skôr tú tvoju trigovicu za moje tričko. Bola už plne nasiaknutá krvou. Hneď ako som skončil, prišla helikoptéra. Uistila sa, že sme to my, tak nás vytiahli von. Odviezli nás sem do nemocnice, kde už s nami porobili divy."
" Aspoň, že tak."
V tom vošiel dnu doktor.
" Takže naša krásavica sa konečne prebrala? Som Doktor Ryan Morris. Tvoja mama je práve na obede ale keď príde, pošlem ju za tebou."
" Som rada."
" My tiež. Už sme sa dopočuli, čo sa vám stalo. A tiež sme pochválili tu Tonyho, že vie prvú pomoc. Vedel sa vynájsť. Ten nápad s trigovicou bol vážne dobrý. Spravil dobre, že ti ten kôl vytiahol. Teraz by to mohlo byt s tebou oveľa horšie."
" Tony to proste vie." usmiala som sa.
" To áno. No nič. Čaká ma nejaká práca."
" Chcela som sa ešte spýtať, kedy ma pustíte domov."
" No, predpokladám, že za dva dni. Uvidíme aké budeš mať výsledky a celkovo tvoje zdravie ako bude na tom. Idem už ale. Tak zas niekedy decká." Usmial sa, zamával a vybehol na chodbu.
" Hmm, milý." Zhodnotila som so smiechom.
" To teda hej."
Chvíľu sme len tak sedeli mlčky. Mne by to ani nevadilo. Trochu ticha na usporiadanie myšlienok by som uvítala no Tony ticho rád nemal. Teda možno áno ale nie také to trápne ticho.
" Vieš Grace. Ja....Chcel som...." nedopovedal.
Dvere sa náhle roztvorili a dnu vošlo malé dievča s dvoma dospelými za pätami.
" Grace!" skríkla Lindsey a hodila sa mi do náručia. Keďže som celú dobu sedela, a ona ma pekne vrátila späť na posteľ, bolo logické, že som trochu sykla bolesťou.
" Prepáč, prepáč. Zabudla som na to zranenie." Začala sa ospravedlňovať a hneď cúvala jeden krok po druhom.
Znovu som sa posadila.
" To nič." Usmiala som sa a rukou na ňu mávla smerom ku mne. " Teraz poď sem."
Pomaly šla a bolo vidieť, že váhala. Akoby nevedela čo chcem spraviť. Ľavú ruku som roztiahla a hneď ako bola Lindsey na dosah, som ju k sebe pritiahla a objala. Konečne to pochopila aj ona a, teraz už opatrne, ma objala.
" Si už v poriadku?" spýtala sa ma.
Sama som nevedela odpoveď, ešte som sa totiž nepostavila aby som zistila ako sa mi chodí. Rovno som sa pozrela na mamu.
" Mami?"
"To závisí od teba. Podľa toho ako sa ti bude chodiť." Presne ako som predpokladala.
Takže som neváhala ani chvíľku. Odhrnula som zo seba prikrývku, nohy voľne spustila popri posteľ a pomaly sa postavila. Bolelo to. To nemôžem poprieť. Bolestivý výraz asi zle pochopil otec, keďže bol hneď pri mne a čakal kedy spadnem.
" Celkom" bolestivý výraz " mi" krok vpred + bolestivý výraz " to" ďalší krok " ide." krok vpred + následná bolesť, že som sa až zohnúť musela od bolesti. Otec ma chytil aby som náhodou nepadla dole a pomaly ma dostal späť na posteľ.
" Ešte musíš odpočívať." Povedal prísne.
" Takže žiadne namáhanie." Dokončila mama.
Sedela som na posteli a užívala si chvíľu kedy tá rana nebolí. Je to zašité, to mi je jasné.
Musíš si oddýchnuť. Prídeme neskôr." Povedala mama a už sa aj s otcom poberali preč, no Lindsey bola stále pri mojej posteli a držala ma za ruku.
" Lindsey!" zavolal na ňu otec, no ona nechcela odísť. Videla som jej to v očiach.
" No choď. Môžeš ma prísť pozrieť aj nabudúce." Zasmiala som sa.
Lindsey zažiarili oči, usmiala sa a šla za mamou a otcom. Ešte mi zamávali a stratili sa za dvermi.
Ja som si len hlasno vydýchla.
" Takže vzťahy sú už v pohode?" zaznela otázka.
" Hej. Konečne je všetko ako kedysi." Usmiala som sa nad tou predstavou.
Pred tým to bolo väčšinou o menších hádkach medzi mnou a otcom, ignorovaním Lindsey a maminým nezáujmom. Ale teraz? S otcom sa nehádam, s Lindsey si rozumiem a mama začala aspoň nejako reagovať na moje výkyvy, či mierne prehrešky.
" Grace!" zavolal niekto na mňa.
Ďalšia návšteva? Ľudia moji. Až taká obľúbená nie som aby za mnou chodil každý. Povedala som si v mysli a potom sa otočila na návštevu.
" Ethan?" zvolala som prekvapene.
Po pravde, vôbec na neho nemám náladu, aj keď s ním chodím. Mal na ľavej ruke sadru, inak nič. Pokiaľ viem tak Tony mi povedal, že má toho viac. Hej, spomínam si. Povedal, že má dolámaní nos, monokel, zlomenú ľavú ruku a zrejme aj nejaké to rebro. No, ale podľa toho čo vidím, tak má len tú ruku. Možno keby sa lepšie zahľadím, tak zazriem aj už vyblednutý monokel, ale teraz to rozhodne riešiť nebudem.
" Ako sa máš?" povedal hneď potom čo pohľadom zabil Tonyho.
" Ide to." Povedala som otrávene.
" Máš len zlomenú ruku?" spýtala som sa.
" Len?" nadvihol obočie a sadol si na okraj mojej postele.
" No, myslela som, že toho máš viac."
To skôr vyznie, že ho pekne podceňujem.
" To ti povedal, tamten?" povedal s nechuťou, ukazujúc na Tonyho. Pozrela som sa na neho. Bol hlboko zamyslený. Vôbec nevnímal o čom sa rozprávame. Ani neviem prečo, prišlo mi ho ľúto.
" A nie snáď?"
" No, mal som toho viac, ale ja sa rýchlo liečim. Neviem prečo. Aj tú sadru budem mať len do konca týždňa."
" To je skvelé." Pozrela som sa na svoje ruky, položené na bielej prikrývke.
" Kedy ťa pustia domov? Mám na pláne pár vecí, ako nejaké to kino a tak." Usmial sa.
Zbláznil sa? To čaká, že hneď ako ma pustia z nemocnice pôjdem do nejakého kina?
" Ethan, ja. Prepáč ale nepôjdem. Je toho na mňa teraz moc. To čo sa stalo. Proste to nezvládam. Potrebujem mať pokoj. Od všetkého."
" Chápem. Takže, to je rozchod?" povedal.
" Prepáč, ale nie som pripravená teraz niekoho mať. Nie po tom všetkom. Možno inokedy ale v najbližšej dobe nie."
Čakala som na jeho odpoveď. Asi po minúte sa žiarivo usmial.
" Jasné, princezná. Nechám ti toľko času koľko chceš. Počkám si na teba." Vstal, chytil mi tvár do rúk a nežne ma pobozkal. Znova sa usmial a odišiel.
Princezná. Tak ma Ethan volal, ale po pravde, ja som to nemala rada. Oveľa viac sa mi páčilo Tonyho - maličká, ale to by nebolo normálne keby ma tak volal Ethan. Zakrútila som nad tým hlavou a pozrela sa do okna.
" Je mi to ľúto." Ozval sa zrazu Tony. " Chcem aby si bola šťastná. Aj keď nie so mnou."
Viem, že naráža na ten rozchod. A tiež viem, že sa s toho aj trochu teší. Pozrela som sa na neho. V jeho očiach bola len skutočná ľútosť. Vôbec žiadne radovanie ani nič podobné. Takže to myslel vážne. Skutočne mu to je ľúto! Tak som sa na neho len úprimne od srdca usmiala.
" To nevadí. Na sklamania som si už zvykla." Znova som sa usmiala a opäť pozrela do okna.
Síce som dosť narážala na sklamanie, ktoré mi spravil on, ale je to pravda a nechcem už nikomu klamať čo sa týka mojich pravých pocitov.


Dúfam, že sa páčilo. Nechajte mi komenty. Ďakujeeem :D :D
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 31. července 2010 v 18:54 | Reagovat

Pekná kapitola ;-)

2 fantasy-hope fantasy-hope | E-mail | Web | 31. července 2010 v 20:20 | Reagovat

úžasná kapitolka

3 Tenny Tenny | Web | 31. července 2010 v 22:18 | Reagovat

Prečitala som všetky,čo som tu nebola a je to náááádherné!!!:-)

4 wolfgirll wolfgirll | 1. srpna 2010 v 14:24 | Reagovat

teším sa na ďalšiu kapču :-D

5 zuzu zuzu | Web | 1. srpna 2010 v 20:44 | Reagovat

jasne, ze sa pacilo... :) ale musi to byt neprijemna bolest... diera v chrbte... au... ;-)

6 Shiny =) Mjiteľka Shiny =) Mjiteľka | Web | 4. srpna 2010 v 13:36 | Reagovat

perfektné!!!! mám radosť že sa s ním rozišla :D ...no ja som sa vám konečne vrátila...vlastne už včera len som nemala ešte síl písať a ani čítať tak čítam dnes...a dnes aj pribudne pravdepodobne ďalší dielik :D

7 sam xD MAjiteľka sam xD MAjiteľka | Web | 4. srpna 2010 v 15:36 | Reagovat

[6]: vitaj späť :D

8 Aiko Aiko | Web | 4. srpna 2010 v 19:41 | Reagovat

ahoj, chcem dať na blog ikonky mojich Affs, tak sa ťa chcem spýtať, čo chceš  na ikonku, alebo mi pošli obrázok na tento e-mail: veronqa187@azet.sk. Ďakujem vopred :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama