All this can be otherwise - 17.diel

5. srpna 2010 v 12:26 | sam |  S-All this can be otherwise
ďalší dielik. Čo dodať, len prajem príjemné čítanie xD sam



V minulom diele:
" Je mi to ľúto." Ozval sa zrazu Tony. " Chcem aby si bola šťastná. Aj keď nie so mnou."
Viem, že naráža na ten rozchod. A tiež viem, že sa s toho aj trochu teší. Pozrela som sa na neho. V jeho očiach bola len skutočná ľútosť. Vôbec žiadne radovanie ani nič podobné. Takže to myslel vážne. Skutočne mu to je ľúto! Tak som sa na neho len úprimne od srdca usmiala.
" To nevadí. Na sklamania som si už zvykla." Znova som sa usmiala a opäť pozrela do okna.
Síce som dosť narážala na sklamanie, ktoré mi spravil on, ale je to pravda a nechcem už nikomu klamať čo sa týka mojich pravých pocitov.
All this can be otherwise - 17.diel - Prekvapenie? Ale v ktorom zmysle?
Pobyt v nemocnici nebol taký zdrvujúci ako som predpokladala. Hneď na ďalší deň mohol ísť Tony domov. Naše rozlúčenie bolo dosť obyčajné ale pre mňa bolestivé. Povedali sme si jednoducho ahoj a Tony so smutným výrazom na tvári odišiel. Asi minútu na to som sa poriadne rozplakala. Nechcela som aby to skončilo takto. Zostala som v nemocničnej izbe sama. Mala som teraz kopu času premýšľať a ukladať si jednotlivé informácie v hlave. Teraz mi všetko už sedelo, tak ako má. Poznám celú pravdu. A to si na Tonym cením. Všetko mi povedal hoci viem, že to pre neho nebolo jednoduché.
Konečne prišiel deň, kedy môžem ísť domov. Výsledky som mala dobré a mama tiež niečo splietala, že otravu krvi nemám. Chodiť som mohla aj keď to nebolo vždy príjemné. Doma to nebolo najhoršie. Väčšinu vecí mi rodina prispôsobila. No, ak sa to tak dá nazvať. Lindsey mi pomáhala asi najviac. Pekne som sa zasmiala keď povedala, že mi zoženie barle. Barle. Ako keby ich potrebujem. Vtipné. Je síce pravda, že veľmi opatrná som bola v sprche a cesta po schodoch mi trvala o 5 minút viac ako normálne.
Prešiel týždeň a ja som sa stále liečila doma. Nesmela som sa namáhať. Čo mi bolo ale ľúto je, že ja a Tony... je to akoby už úplne vymazané zo záznamov mojej mysle. Nehovorím, že som zabudla ale proste sa nič nedeje. Keď som sa raz šla s Ginou prejsť do parku a naspäť, predsa nie veľmi ďaleko od domu, tak sme ho stretli. Bolo povedané len jediné ahoj a znova mi zmizol z očí. Slzy ma pálili no nevypustila som ich na povrch. Musím na to zabudnúť. V parku sme sa s Ginou rozprávali a prešla aj téma Tony. Povedala som mu čo k nemu stále cítim a ako to je. Povedala mi čo by bolo najlepšie pre mňa a také tie reči za ktoré som bola rada, že ju mám. V ten deň mi ale hneď zlepšilo náladu, že po prechádzke ma mama, otec aj Lindsey čakali pred domom. Všetci sa usmievali, dokonca aj Gina. Nechápala som čo sa deje. Niečo kujú.
" Deje sa niečo?" spýtala som sa, keď sme prišli pri nich.
" Malo by sa niečo diať?" odpovedala otázkou Gina no stále sa usmievala.
" Grace. Už dávno si mala 18." Začala mama.
Ou, ja som sa vám ani nepochválila, že už dávno mám 18. Bolo to začiatkom februára. Oslávila som to perfektne, pravdaže aj s Tonym. Dal mi strieborný prsteň. Vážne to už bolo dávno.
" Mali by sa pomaly začať správať ako k dospelej osobe." Povedal otec tak trochu prísne.
To ma chce vysťahovať? Mohol mi to aspoň povedať nie? Nech sa sama zbalím a začnem hľadať niečo na bývanie.
Vtedy stisol na diaľkovom ovládači jedno tlačídlo a garáž sa začala otvárať. To čo v nej bolo mi ale vyrazilo dych. Bol tam.. Bol tam strieborný Mercedes Benz SL 600!!!! Skoro ani nedýcham. To auto je krásne!
" To je... to je.." nevedela som čo povedať.
" Grace, chceme ti dať auto." Povedal otec a prišiel ku mne.
Roztvoril mi dlaň a do ruky vložil kľúče.
" Vážne? Vážne je moje?"
" Vážne. Moja dcéra by už mohla mať svoje auto. Vodičák máš, takže až budeš plne v poriadku môžeme sa ísť prvý krát povoziť. Potom je tvoje bez mojej kontroly." Usmial sa.
On sa na mňa usmial!
" Ďakujem." Povedala som a objala ho.
Objatie mi opätoval. Hneď potom som sa na to MOJE krásne autíčko pozrieť z blízka. Už sa nemôžem dočkať kedy sa pôjdem previezť. Spravila som krok k môjmu autu a hneď na to ďalší. Všetci stáli vonku a sledovali ma. Moje nadšenie stúpalo keď som ho prvý krát dotkla.
No a potom sa to stalo. Niečo som musela spraviť, nejako zle sa pohnúť ale proste som znova ucítila tú ostrú bolesť v mojom chrbte a úplne to so mnou zalomilo. Padla som na kolená a kričala od bolesti. Netrvalo síce ani desať sekúnd pokiaľ prišli naši ku mne. Ale tá bolesť. Strašne to bolí.
" Grace! Čo je? Čo sa stalo?" začala hneď mama, ako správna lekárka.
" Môj chrbát, strašne to bolí." A kričala som ďalej. Mama ma obišla a pozrela sa mi na chrbát, presnejšie na miesto kde mám tú ranu.
" Zoberieme ju do nemocnice. Začalo to znova krvácať." Povedala mama otcovi.
Znova? Znova to krváca? Ale prečo? Veď som nič také nerobila! Vôbec som sa nehýbala len mierne sykala bolesťou. Len som tak bola na kolenách, keď ma to v tom tak poriadne akoby bodlo až som sa prehla ako mačka. No potom môj hlas utíchol a ja som zavrela oči. Niečo sa stalo. Zaspala som? Možno. A možno som znova upadla do bezvedomia.
No netrvalo to moc dlho. Keď som znova otvorila oči nado mnou bolo veľa doktorov a niečo so mnou robili.
" Prebrala sa!" skríkol jeden z nich.
Všetci hneď ustúpili a pred moje oči prišla mama. Stiahla si rúško a hneď začala so mnou komunikovať.
" Grace, počuješ ma?"
Chcela som odpovedať, no nedalo sa mi. Proste som zo seba nevedela vydať ani len hlásku. Tak som len prikývla aj keď sťažka.
" Dobre. Práve si na sále. Teraz ťa uspíme a odvezieme na izbu. Keď sa preberieš všetko bude v poriadku. OK?"
Znova som prikývla a potom len videla ako nejaká sestrička mi vstrekuje do infúzie bledú látku. Ani nie o 5 minút som zaspala.
Keď som sa znova prebrala, sedela pri mne mama a držala ma za ruku. Oči som otvorila a hneď sa cítila lepšie.
" Zlatko, ako sa cítiš?" spýtala sa ma.
Len som pokrčila ramenami.
" Môžeš už rozprávať. Máš na to silu." Usmiala sa.
Nadýchla som sa a povedala slovo, ktoré mi bez rozmýšľania automaticky vyskočilo na jazyk.
" Tony." Šepla som.
Mama sa na mňa divne pozrela, no potom sa znova usmiala.
" Ak ho chceš vidieť, tak môžem povedať Gine nech ho sem privedie. Aj keď sa mi zdá, že tu už raz bol. Vtedy si spala."
" N- nie.. On.... tu, bol?" hovorila som ako omámená nejakým rajským plynom alebo čím.
" Neviem určite či to bol on. Len si to myslím. Bol ale dosť nenápadný. Ak to bol teda on, tak som ho zazrela len asi na dve sekundy, potom už zase nie."
" Čo sa stalo? Prečo to znova krvácalo?" spýtala som sa.
" Zrejme sme neboli dosť pozorní. Mala si v rane malilinkú triesku."
" Triesku?"
" Áno. Skoro sme ju nenašli ale nakoniec predsa len. Prezreli sme celú ranu, každý jeden milimeter. Už budeš úplne v poriadku. Znova sme to zašili. Stačí len oddychovať."
Usmiala som sa.
Takže som začínala odznova. Z nemocnice ma pustili o dva dni. Ďalší celý týždeň som sa liečila doma a chodila na malé prechádzky s Ginou po parku. No čo. Náhody ako malilinká trieska sa stávajú bežne. Aj keď v mojom prípade dosť často.
Dúfam, že sa páčilo. Nechajte komenty xD xD
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 5. srpna 2010 v 13:19 | Reagovat

Samozrejme, že páčilo, tak ako vždy ;-) a to auto aaach *rozplýva sa* :-D

2 zuzu zuzu | Web | 5. srpna 2010 v 13:52 | Reagovat

jasne, ze sa pacilo... :) tento pribeh mam ozaj rada... och a to auticko... ja ja chceeeeem :D

3 Shiny =) Mjiteľka Shiny =) Mjiteľka | Web | 5. srpna 2010 v 16:17 | Reagovat

perfektné.... ale prečo si ju Tony nevšíma :( dúfam že sa to zmení :)

4 fantasy-hope fantasy-hope | E-mail | Web | 5. srpna 2010 v 19:07 | Reagovat

kráása, autíčko to si zasloužila, už už jsem se lekla, že se ji něco stane vážnějšího, ale uff jenom tříska :-D

5 Tenny Tenny | Web | 5. srpna 2010 v 21:16 | Reagovat

To si piš!!
Sakra sa mi to páčilo!!!:D
Bomba!;-)

6 wolfgirll wolfgirll | 6. srpna 2010 v 19:03 | Reagovat

som sa nevedela dockat tej kapitoly :-D
dufam, ze skoro bude dalsia...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama