Kronika temna:Koniec Diega

8. srpna 2010 v 18:38 | Shiny |  S-Kronika temna
pridávam pokračovanie :D dúfam že ma neukameňujete vĺčatá :D


vlk
Kronika temna:Koniec Diega

Aj keď mi srdce hovorilo, aby som tam šiel, uvedomil som si, že boj sa ešte neskončil. Nebolo by fér, keby som len tak zmizol, aj keď som ranený. Preto som odišiel z jeho pracovne a pustil sa do ďalšieho zabíjania. Teraz to šlo ľahšie. Musel som sa sústrediť hlavne na boj, bolesť som sa snažil potlačiť. Posúval som sa smerom von z vily. Keď som sa dostal na nádvorie bolo tam 15 vlkolakov, ktorý dobojovali. Ostatný buď ešte bojujú, alebo sú mŕtvi. Dúfam že to prvé. Postavil som sa vedľa Amona, ktorý tam bol jediný. "Kde je zvyšok?" opýtal som sa ho skrývajúc bolesť. "Do uší sa mi dostalo že zahynuli 2 vlkolaky, 4 sú zranené, ale nie striebrom no sú to v celku vážne poranenia tak na 2 dni liečenia a ostatný bojujú ešte v južnom krídle vily. Naším sa nestalo nič." Informoval ma. Chvíľu sme tam čakali dokým sa nedostavili aj ostatný. Moja svorka bola pokope a splnili sme svoj účel. Vyhrali sme!
Dvaja vlkolaci, čo padli, budú pochovaný na najkrajšom mieste.
Unavene som sa postavil a predstúpil pred zakrvavených vlkov. "Noc patrí nám!" zavrčal som, zhlboka nadýchol a z chuti zavyl. Bol to tak krásny pocit. Všetci sa ku mne pridali. Nie je nič krajšie, ako spev vlčieho vytia, tak dokonalý súzvuk našich hrdiel. Keď som dovyl, zrútil som sa bolesťou na zem. "Čo ti je chlape!" pribehol ku mne Set a za ním celá moja svorka. "Som ranený striebrom." Zašepkal som im. "Viete o tom, že vodca WH bol vlkolak? Ani ja som to nevedel, až do chvíle, keď ma napadol." Všetci na mňa kukali ako na blázna. "Mal si nám hneď povedať že si ranený!" nadával mi Nihasa. "Amon! Set! Prineste ten kvet! Už viete kde ho zohnať!" povedal im Abir ale ja som ich zastavil. "Aj tak to už nestihnete. Už je to príliš dlho v mojom tele. Ani by ste nestihli prísť na to miesto a ja už by som bol na druhej strane. Prosím, ostaňte tu pri mne." Povedal som im a privrel oči. "Sme s tebou. Všetci." Povedal mi Abir a ľahol si vedľa mňa. Vedeli že sa už nedá nič robiť. "Rodičia už na teba čakajú." Povedal mi. "Pozdrav ich odo mňa." Bol som schopný sa na neho iba usmiať. Miesto bodnutia mi pulzovalo a moje predné laby som si necítil. A pár sekúnd prišla slepota a ochrnutie celého tela. Pomaly som už prestal vnímať. Stihol som začuť ešte jedno: "Kto to je? Uhnite!" a upadol som do bezvedomia.
"Mami?" zašepkal som do tmy. "Tu som zlatko." A vynorila sa spoza rozkvitnutého stromu, ktorý sa tam zrazu objavil. "Mami!" rozbehol som sa za ňou a ku podivu bol som malý chlapec. "Kde si sa túlal? Všade som ťa hľadala. Otec ťa chce zobrať na prvý lov. Bež za ním." Povedala mi a dala mi pusu na čelo pri čom ma nežne postrčila rukou smerom kde bol otec. Utekal som za ním. Nevedel som kde bežím ale vedel som. Bolo to divné. "Diego! Poď! Už na teba čakáme!" zakričal zrazu na mňa otec, stojac na skale. Boli s ním ďalšie dva vlkolaky. Všetci traja sa na mňa usmievali. "Prvý lov. Nevieš sa dočkať, čo?" povedal otec, šťuchol ma do pleca a fúkol do ucha. "Ulovím toho najväčšieho!" chválil som sa. Začali sa smiať a mňa to trochu urazilo. "Ulovím!" stál som si za svojím. "O tom nepochybujem." Podporil ma. Spolu sme sa rozbehli lesom a v tom som sa ocitol znovu v temnote. Mal som z toho pekný zmätok v hlave, skoro som nevedel kto som! Tento krát som bol dospelý, už som nebol dieťa. Zastal som a prestal bežať. Začal som sa v temnotu meniť aj ja. Počul som len mamin hlas. "Naša lúka. Tam sa vždy stretneme." A zmizol som. Keď som znovu otvoril oči, bolo okolo mňa kopu vlkolakov. Čo sa to tu deje!? Kde to som?! Bol som úplne zmätený. "Ty žiješ!" zakňučal nado mnou akýsi biely vlkolak. "Čo to má znamenať!!!" zavrčal som a prudko sa postavil. Vlkolaci odo mňa odstúpili. "Chlapče upokoj sa!" "Nehovorte mi aby som sa upokojil! Ani vás nepoznám!" vrčal som po ňom. "Och nie." Poznamenal po tichu pre seba. "Čo nie!" zapojil sa biely a smutne sa na mňa kukal. Čo to so všetkými je? Nech mi dajú pokoj! "Amnézia. Je to zriedkavé, ale občas sa to stáva." "Je to trvalé?" "To ti povedať neviem." A sklonil hlavu. "O čom sa to tu bavíte! Dajte mi pokoj! Nezízajte na mňa!" Znovu som začul mamin hlas v mojej hlave. Naša lúka. Tam sa vždy stretneme. Nevedel som o akej lúke hovorila, ale moje inštinkty to vedeli, preto som im načúval. Vyceril som na nich zuby a bo rozhodnutý násilne preraziť vlkolačiu stenu. Pohotovo zareagovali a uhli sa mi. "Diego! Vráť sa!" počul som naposledy.
Bežal som cez akýsi les, popri nejakom domčeku na strome až som sa dostavil na nádhernú lúku osvetlenú mesiacom. Sadol som si do mäkkej trávy a pozrel sa na mesiac. "Čo sa so mnou stalo? Prečo si nedokážem vybaviť nič z mojej minulosti. Cítim sa, akoby som bol nikto, akoby som sa len teraz narodil. Niečo sa muselo udiať tam, kde boli tí vlkolaci. Nie! Tam sa už nevrátim. Príliš mnoho očí, nemám to rád. Ten mesiac nádherne svieti. Škorica?" bolo to divné ale tie nezmysli vyšli samé od seba z mojich úst. "Sarah...Sarah...nepamätám..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 sam xD Majiteľka sam xD Majiteľka | Web | 8. srpna 2010 v 18:56 | Reagovat

je to kraasne.. hm tak Diego stratil pamäť. noo každopádne to oživý príbeh, teším sa na pokračovanie. ;-)

2 Tenny Tenny | Web | 8. srpna 2010 v 20:08 | Reagovat

Aaach,tak toto som nečakala-ako vždy:D:D
No,rozhodne suhlasim so Sam a těšim sa na pokračovanie;-)

3 fantasy-hope fantasy-hope | E-mail | Web | 8. srpna 2010 v 20:20 | Reagovat

ještě, že jsi ho nenechala umřít, to bych tě pokousala vrr, paměť? aajajaj

4 zuzu zuzu | Web | 8. srpna 2010 v 20:34 | Reagovat

suhlasim s babami, je dobre ze zije... hmm strata pamate nie je ale tiez nic moc... :D

5 Aiko Aiko | Web | 8. srpna 2010 v 23:01 | Reagovat

až mi bolo do plaču keď som to čítala..ale som rada, že to prežil, aj keď amnézia je fakt na houby...ale dúfam, že sa to čoskoro napraví

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama