10.diel – Po stopách jedu

27. září 2011 v 17:02 | Samy |  S-Nepodstatná myšlienka
žeby ma to nejako chytilo? :D klik, cely článok :D



A máme tu 10 dielik... Ono sa to pomaly blízi ku koncu aj ked je tak malo casti. Ja som to vsak tak ale planovala. Vravela som to este na zaciatku, ale clovek nikdy nevie co ho napadne. Uvidime ako co bude :D
tento dielik je tak... divne napisany! alebo aspon ta prva cast (alex), ved uvidite. opravovala som ho asi milion krat a urcite mi par veci uslo, tak pls prepacte mi. snad to nebude tak tragicke ako si myslim. Je tu dolezite info. tak ale prajem prijemne citanie. dufam ze sa bude pacit :)
Sam

Nepodstatná myšlienka - 10.diel - Po stopách jedu

Alex
" Keď si odišla, počul som celý rozhovor s Laurou. Úplne celý. Viem, že bolo zjavne správne to čo si jej povedala. Nechceš aby sa trápila. Lara ale chcem ti povedať, že ma to mrzí. Mrzí ma ako som na teba vybehol. Neuvedomil som si následky a ani vlastné slová. Prepáč mi to. Prosím nehnevaj sa na mňa. Chýbaš mi. Alex"... Odoslať.
Sťažka som vzdychol. Mal som sa držať na uzde. Nemohla za to, že jej niekto vyraboval byt. Je silná, to áno, ale ten strach o ňu ma proste ovláda.
Čakal som, že mi odpíše ako to bežne robí, ale ani po dvoch hodinách mi nič neprišlo. Je vážne naštvaná. Alebo nepočuje telefón. Lenže ako ju poznám, neodpustila mi. Dneska toho už zrejme viac nespravím. Zajtra sa s ňou musím porozprávať. Vzal som si knižku do ruky, ale nemohol som sa poriadne sústrediť! Viem čo sa so mnou deje, keď myslím na Laru, ale ako je možné, že to prepuklo v niečo tak silné, keď s ňou nebývam tak často? Je to... je to proste niečo nové. Ale páči sa mi to a nechcem o ten pocit prísť, pričom ho mám zakázaný. Aj keď... zákazy a povinnosti? Pre mňa to už dávno neplatí.
Zobral som si kľúče od motorky, prilbu, bundu a šiel do garáže. Žijem v menšom domčeku ale zvykol som si naň až tak, že by som ho nikdy za žiadny iný nevymenil. V dňoch ako je tento mi uvoľňujú len dve veci myseľ. Jazda na motorke a nejaké to závažie na rukách. Musím si predsa udržovať postavu aj keď v mojom prípade je to zbytočné. Starnem, to áno. Alebo skôr... Toto telo starne. Ale silu mám a budem mať stále, takže občasné uvoľnenie mi len prospieva.
Zaparkoval som pred väčšou budovou, vzal si tašku s vecami a vošiel dnu. Prezliekol som sa do tielka a kraťasov, a šiel si pomaly predcvičovať svaly. Bench lavica nemohla chýbať. Ale celkom ma otravuje keď sa pri mne zastaví pár báb a kecajú mi do toho vetami ako "Chlape, ty si trúfaš." Nemám veľmi vyšportované telo ale sily mám požehnane. Nakladám si viac ako väčšina chlapov tu, ale ja s tým nemám problém. Nejako som vykúzlil jeden z tých prihlúplych úsmevov, ktoré na tie ženské používam, ľahol si na lavicu a zdvíhal. Ako ja neznášam, keď furt len do toho kecajú. Ich zvrhlé myšlienky som sa už naučil ignorovať, ale niekedy sa celkom rád zasmejem nad tými zvláštnymi nápadmi.
A tak som si prešiel aj posilňovacími vežami a podobnými prkotinami, aby som zabudol aspoň na chvíľu na Laru, a moju neschopnosť. Štvalo ma to čím ďalej tým viac, ale čo môžem spraviť? Aspoň že sa môžem vyzúriť na týchto prístrojoch.
V posilke som strávil celú noc. Až nad ránom som si dal pauzu, sprchu a pobral sa rovno do školy. Asi by som mal nájsť Laru niekde na chodbe. Alebo vonku, keď pôjde fajčiť. Viem, že pomaly prestáva aj keď je to vlastne nevedomky. Môžem za to ja, ale ona o tom ešte nevie. To moja prítomnosť, vplývam na ňu mojou silou, mojimi schopnosťami. Mojou podstatou. Len premýšľam... Lara sa v škole neukázala. Je snáď stále naštvaná, že to robí schválne aby sme sa nestretli? Čo mám robiť? Ísť za ňou? Teraz o tomto čase nebude určite doma a nechcem ju vyhľadávať mojimi schopnosťami. Mohlo by to situáciu len zhoršiť.
Nechápem ale prečo sa potom neukázala do konca týždňa? Čo s ňou je? Teraz sa mi to už ale prestáva maximálne páčiť. Musím ju nájsť! Hneď som šiel k nej domov. Ale bolo tam len niečo podobné ako v jej spomienke. Jej byt bol znova rozhádzaný! Takže tí zlodeji, ktorí tu boli minule, nenašli čo potrebovali. Nebola tu, takže som skúsil ísť do baru, kde tak rada chodí. Pýtal som sa barmana. Bola tu naposledy v stredu. Vraj bola smutná, nefajčila a sotva dopila pivo. Od vtedy ju nevideli. Kde môžeš byť, Lara? Vydal som sa po jej obvyklej ceste, keď ide z baru domov. Skúšal som jej volať ale nezdvíhala mi to. Neprestával som. Šiel som ďalej a neustále vytáčal jej číslo až pokým som nepočul zvoniť jej telefón. A našiel som ho! Bol na ceste, hneď vedľa obrubníka a vyzváňal. Našiel som moje zmeškané hovory, jej nedopísanú SMS. " Nehnevám sa. Vlastne si mal pravdu. Alex...môžem ťa vidieť? Tie" Chcela sa so mnou stretnúť! Na asfaltke ma upútali stopy po pneumatikách. Všetko naznačovalo tomu, že tu zabrzdilo auto a aj sa rýchlo vydali preč. Toto nie je dobré. Lara má problémy! Kašlem na to čo sa môže a čo nie! Teraz nie je čas premýšľať nad následkami. Musím sa k nej dostať. Musím použiť moje schopnosti a nájsť ju!

Lara
Pomaly otváram oči a poviem vám... nie je to veľmi jednoduché. Moje viečka sú ťažké a len silou vôle som sa premohla k ich otvoreniu. Lenže chvíľu mi trvalo než si moje oči zvykli na tmu. Pár krát som ešte nevládne poklipkala očami. Ležím sa chladnej, špinavej zemi. Posadím sa. Cítim sa taká slabá. Oprela som sa o rovnako chladnú stenu a vydychovala biele obláčiky dymu. Je tu zima a moje telo sa pomaly začína triasť.
Čo sa to stalo? Písala som SMS Alexovi a potom tá ostrá bolesť v krku. Chytila som sa za krk a bádala v myšlienkach. Cesta domov, mobil, zvuk pneumatík... a sakra. Pamätám si! Niekto ma uniesol! A čo Alex? Je v poriadku? Ale kto do pekla už len odo mňa môže niečo chcieť?!
" Už bolo na čase aby si sa zobudila. Trvá to večnosť."
S kade ide ten hlas? Kto je to? Nikdy som ho nepočula ale je teda vážne nepríjemný. Tak chladný a plný odporu. V jednom rohu sa zažalo a ja som musela zakryť oči pod tým náhlim svetlom.
Pri jediných dverách bola stolička a na zemi malá lampa. Pohodlne si tam sedel akýsi statný muž s pár tetovaniami a nejakou tou jazvou na tvári.
" Čo máte za problém?"
" Nejaká drzá nie?!" skríkol.
Jeho sa asi neoplatí provokovať.
" Čo ste mi to pichli a kde to sakra som?!" skríkla som po ňom tiež.
" Noo určite to bolo silnejšie než konské sedatíva keďže ťa to uspalo na tak dlhú dobu." Zasmial sa.
" Na tak dlhú dobu? Koľko som spala?"
" Poviem ti to takto." Nahol sa dopredu akoby mi chcel šepnúť nejaké tajomstvo " Je nedeľa v noci."
Oči som prekvapene otvorila najviac ako som len mohla. Uniesli ma v stredu a dnes je nedeľa. Ja... Nie som si istá ale čo ak ublížili Alexovi? Nemyslím si, že by nič nespravil.
" Prekvapená viac než som čakal." Znova sa zasmial.
Fuj! Ten jeho smiech je ale odporný. Nič piskľavejšie som ešte asi nepočula. Zavrela som na sekundu oči a keď som ich znova otvorila tak sa môj prekvapený pohľad plne zmenil. Snažila som sa aby bol čo najviac odhodlaný a nebojácny aj keď v mojom vnútri to šlo vybuchnúť od strachu.
" Bude ma hľadať." Povedala som a potom ďakovala bohu, že sa mi netriasol hlas.
" Myslíš, že to neviem?! A priam sa na neho teším!" znova sa zasmial.
Zrejme nevie čo je Alex zač. Viem, že bude v poriadku. Je to predsa Alex!

Alex
Zašiel som do tmavej uličky. Takto v noci sem nikto nechodí, takže nejaké prezradenie ma nemusí trápiť. Vyzliekol som si bundu a hneď na to aj tričko. Zapol som všetky svoje zmysli a hľadal ju. Je to v celku jednoduché. Pýtate sa prečo? V skutočnosti je Larine telo naplnené mojim vlastným jedom, ktoré mám ja v tele. Začala to ona. V deň, keď ma prvý krát pobozkala. Nerobím to náročky. Každým jedným bozkom ho má v tele viac a viac, a keď ho nebude mať dlhšiu dobu, môže ju to zabiť. A mňa tiež. Už to nejde vrátiť späť ale aspoň viem presne určiť miesto kde bude. Pravdaže len ak obnovím svoje staré, skryté schopnosti.
Možno som len monštrum, možno sa rútim priamo do pekla, ale teraz na to nebudem hľadieť! Viem čo je dôležité a nenechám to len tak.
Napol som svaly a uvoľnil silu, ktorá vo mne už nejaký čas drieme. Tá bolesť je neskutočná ale to teraz nie je podstatné. Z chrbta, presnejšie z lopatiek, sa mi začali vydierať dve veľké kosti a z nich pomaly rašia ďalšie a ďalšie. Zdvihol sa vietor, ktorý mám v žilách, a prichytával na kosti perie sfarbené do šedej farby. Moje dve veľké krídla vzbudzovali rešpekt a ukazovali tú veľkú silu, ktorú majú. Znova som sa zaprel, odrazil od zeme a vzlietol veľkou rýchlosťou na nebesia. Za svoju silu nemôžem. Ale za svoj momentálny stav áno. Pretože som anjel. Padlý anjel.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 1. října 2011 v 12:58 | Reagovat

ooooooo tak ten záver časti je fakt hustý :)

2 Shiny=) Majiteľka... Shiny=) Majiteľka... | Web | 2. října 2011 v 14:07 | Reagovat

ten koniec bože!!!!!!!!!! ako je to krásne opísané!!!!!!!!!! pokračovanieeeeeee

3 momo momo | 6. října 2011 v 19:06 | Reagovat

juuuj sikovno dalsiu cast lebo ma mrle zozeru:D..bolo to uzasne len ma stve ze neviem ako to skonci:D..tak sikovnoooo.)

4 BettyGuy25 BettyGuy25 | E-mail | Web | 29. února 2012 v 23:41 | Reagovat

This is perfect that people are able to receive the <a href="http://goodfinance-blog.com/topics/mortgage-loans">mortgage loans</a> moreover, that opens up new chances.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama