9.diel – Prečo majú všetci nejaký problém?!

18. září 2011 v 16:52 | Samy |  S-Nepodstatná myšlienka
Ahoj ahoj : D



A tak tu máme nový dielik. Myslím, že 3/4 tohoto nemá vôbec žiadny zmysel, skôr uz ani neviem co robit od dobroty. ale tak snad sa bude pacit. je tam ale zrejme vela chyb... prajem prijemne citanie :)
Sam

Nepodstatná myšlienka - 9.diel - Prečo majú všetci nejaký problém?!

Keďže som včera celý deň upratovala a spamätávala sa z opice, do školy som nabehla až stredu. A to mám vlastne ďalšie sedenie s Alexom. A zrejme už vie, že som nebola v škole, takže určite sa kázaniu nevyhnem. Vošla som do areálu školy. Po chodbe sa premávali študenti, otvárali svoje skrinky a vyberali veci, ktoré potrebovali. Aj ja som išla do svojej skrinky. Odomkla som si zámok ale hneď na to ma niekto chytil za rameno.
" Lara?"
Otočila som sa za hlasom, ktorý ma oslovil. Celkom ma aj prekvapilo čo odo mňa Laura chce, ale ďalej som čakala na pokračovanie vety bez toho aby som reagovala inak.
" Nerada ti to hovorím, vážne. Ale...máš ísť do riaditeľne."
No to mi je novinka. Čo zase tá stará raketa chce?
" Vďaka." Poviem stroho, zabuchnem skrinku a idem pomaly do riaditeľne.
Žeby si ešte jednu zapálim? Viem predsa aký má riaditeľka k tomu odpor a keď si dovoľuje ma takto skoro ráno otravovať, nech mám z toho pôžitok aj ja. Lenže som neprešla ani 5 metrov a znova ma niekto oslovil. A ZNOVA to bola tá istá osoba.
" Lara, ja..."
No dobre. Otočím sa na Lauru.
" Čo je?" nechápem čo sa také udialo, keď furt čosi má.
" Boli sme najlepšie kamarátky." Šepla a pozrela sa na mňa modrými očami.
Je to stále tá istá odohraná pesnička. Ja viem. BOLI sme najlepšie priateľky, ale ja už... ja už proste nevládzem. Nemôžem, nejde to. Len by som jej ubližovala.
" Veci sa menia." Snažím sa hovoriť čo najchladnejšie, ale moje vnútro kričí. Najradšej by som ju objala a povedala niečo v tom zmysle: Už je to dobré, lenže... " Ľudia sa menia."
Mám svoje problémy a ak by som s ňou trávila viac času, mohla by som ju stiahnuť zo sebou na dno. A to nechcem. Nechcem aby dopadla... takto. Vždy to bola perfektná študentka a mala nadanie pre umenie. Maľuje úžasné kresby, dokonca spravila už pár obrazov. Má budúcnosť, ktorá sa mne pomaly rozpadáva, pretože neviem ako bude ďalej pokračovať môj život. A ona proste nesmie takto skončiť.
" To ale neznamená, že sa ľudia musia zmeniť na arogantných, netúžiacich po priateľstve."
" Laura." Oslovila som ju a plne sa otočila k nej. Znova zdvihla svoj zrak zo zeme a zabodla do mňa pohľad plný otáziek. " Byť arogantný neznamená, že netúžiš po priateľoch..." V jej očiach sa zjavila nádej. " ...Arogantným sa staneš, keď sa izoluješ od ostatných. A tak by to malo aj ostať."
Po pravde, neznášam sa za toto, ale jednoducho musím! Otočila som sa na odchod. " Ak chceš premýšľaj o tom." Vykročila som vpred a nechala ju so svojimi myšlienkami.
Prešla som konečne celú chodbu až som sa dostala do riaditeľne. Ani som sa neotravovala akýmsi zaklopaním, rovno som otvorila dvere.
" Čo to bude dnes?" viem pekne zdraviť, však?
Ale tak čo mohla čakať. Tiež si vie vybrať vhodnú dobu na riaditeľský koberček. Lenže! Prečo je tu aj Alex?! A práve keď ma dnes všetko vytáča do nepríčetnosti.
" Dobré ráno aj tebe, Lara." Zrejme čaká, že sa opravím a normálne ju pozdravím ale ja som si naďalej žuvala žuvačku. " Posaď sa." Vyzvala ma.
Tak veľmi by som jej skríkla do tváre aby prešla priamo k veci, ale snáď som si povedala, že sa budem ovládať a nechám niekedy svoj názor v sebe. Zasunula som si ruky do vačkou a ďalej ju prebodávala pohľadom.
" Aby som prešla rovno k veci..." no že ju to vôbec napadlo! " Včera si nebola v škole." Hm, no dneska tu padajú fakty storočia tuším.
" Viem o tom." Hehe, no hej. Tá druhá fľaša bola na viac.
" Alex vravel, že ste spravili akési pokroky, tak mi prosím ťa vysvetli, prečo znova vynechávaš vyučovanie."
Čo sa to zo všetkými deje? Na chodbe mi do duše prehovára stará známa a riaditeľka, ktorá ma neznáša a má ma na koberčeku každú chvíľu, prosí aby som jej vysvetlila včerajší...blic. Trápenie na viac alebo nie. Je to predsa jedno.
" Ale veď som tu." Namietnem.
Ahoj Alex, máš sa? Viem, že ma počuješ. A vážne prepáč, že mám tak mizernú náladu, nejde to ovládať.
" Lara!" skríkla riaditeľka.
Ci pana, čo má za problém, že tu po mne ziape?! Dobre, tak inak... čo ma prvé napadá je...hmm.
" Zaspala som."
" A to je dôvod prečo si neprišla celý deň?"
" Súhlas." Nechce aby som jej zasalutovala? Možno by to malo ten správny efekt.
" A čo tak prísť do školy, hneď ako sa zobudíš?"
" Po pravde, zobudila som sa okolo obeda." Ale s tou opicou by to mohlo byť zaujímavé.
A! Zvoní! Hodina! Čas zaľahnúť na lavicu. Zaznel hlboký vzdych riaditeľky.
" Choď na vyučovanie. Ja zavolám tvojej tete."
No takto dobre som sa v duchu už dlho nezasmiala. Ale nech si poslúži. Odišla som z riaditeľne a šla do triedy. Hneď za mnou ale vyšiel aj Alex. Mám pocit... asi je tak trochu nahnevaný.
" Na sedení sa porozprávame." Nakoniec sa predsa len usmial a odišiel preč.
Znova som sledovala jeho chrbát ako sa mi vzdiaľuje z dohľadu. Nepoviem mu pravý dôvod, len by sa zbytočne trápil.
LENŽE! To sedenie prišlo skôr než som čakala. Prešlo pár hodín a už som sedela u neho v kresle. Hneď ako prišiel, spustil.
" Takže. Tvoje posledné myšlienky..." kvap, moje nervy sa mi prestávajú držať v reťazách a akosi zo sebou lomcujú... " No, povieš mi prečo si nebola včera v škole?"
Odvrátila som zrak niekde do zeme. Nepoviem mu to. Vážne nechcem aby mal zbytočné starosti. Lenže keď som si uvedomila dôvod starostí, spomenula som si na prvý pohľad keď som vstúpila do môjho bytu. Všetko, úplne všetko ako som našla. Akoby to bolo včera, čo som kvôli tomu volala Stel-. A sakra. Úplne som zabudla na... Pomaly som zdvihla zrak k nemu a ten výraz jeho očí ma bodal ako ostrý nôž. Zabudla som na podstatnú vec! On vie čítať myšlienka. Vycíti každý môj pocit. Ale HLAVNE vidí každú jednu spomienku!
Skamenela som a neprestala sa na neho dívať. Vôbec neviem ako bude reagovať? Bude kričať? Alebo bude vyplašený? Čo spraví?
" Čo to má znamenať, Lara?" Hej, je naštvaný, že som mu to nepovedala.
Vie to len vďaka mojej spomienke, ktorú si prezrel ako nejaký film. A nejako mi to ide už pomaly na nervy.
" Fakt nemám rada, keď sa mi hrabeš hentak v hlave. Mohol by si to viac krát ignorovať ako využívať." Trochu ma to vytočilo, uznávam.
" Toto je vážne, Lara!" mierne skríkol. " Ak niečo hľadali a nenašli to, tak sa určite ešte vrátia."
" Nemôžeme vedieť či to našli alebo nie." Namietla som naštvane.
Veď mám pravdu! A toto nemienim brať veľmi vážne. Vzala som si batoh, bundu, skate a odišla preč, len s myšlienkou "arrivederci".
Ja ani neviem čo ma žere, že sa takto správam. Akoby ma štval celý svet a všetko bolo také ako pred tým. Bez zmien, bez Alexa. Zase všetkých odsúvam od seba preč.
Hneď ako som zavrela dvere od Alexovej kancelárie zistila som, že asi dva metre odo mňa stojí Laura.
" Premýšľala som." Šepla len. " A stále neviem pochopiť tvoje správanie." Mám fakt mizernú náladu na takýto rozhovor.
" Tak sa o to prestaň snažiť." Poradila som jej.
" Chýba mi tvoj starý život. Stará Lara, ktorá vedela žiť." Pridala trochu na tóne hlasu akoby začínala byť naštvaná.
" Stará Lara mala na to dôvod. Ten môj už dávno vyprchal." Odsekla som a pobrala sa preč.
Avšak Laurina ruka ma zastavila.
" Takže mi chceš povedať, že keď niekoho stratíš, prestaneš žiť? Mala by si ísť ďalej!"
Tak toto ma zaskočilo. Nečakala som to. Nie od nej! Veľa psychológov mi hralo na city, riaditeľka a aj milión päť profesorov, no od niekoho ako je ona, som to nečakala nikdy.
" Toto by som práve od teba čakala najmenej."
" Prepáč mi to, ale mám pravdu. Viem, že je to ťažké a tak, ale to sa proste stáva." Má pravdu. Všetci, ktorí mi to hovoria majú pravdu, ale nech mi nevyčíta niečo, čo nezažila!
" Čo ty o tom môžeš vedieť?!" skríkla som až sa trochu naľakala. " Ako môžeš vedieť, aké to je niekoho stratiť?! Mala by si žiť svoj život, užívať si pokým sa dá a nie mne dohovárať aká mám byť, keď nemáš ani len najmenšie tušenie čo sa vo mne udialo."
Som na ňu hnusná, ja viem. Ale ako mi to môže vyčítať? Zomreli mi rodičia a ja som sa stala arogantnou. Bola to moja voľba a taký život sa mi páči. Som s ním spokojná!
" Ja som tiež stratila niekoho dôležitého v živote! Stratila som teba!"
" V tom je ale rozdiel." Povedala som o niečo pokojnejšie, no stále vo mne planul ten divoký oheň. " Ja sa prechádzam po tomto svete naďalej a žijem tak ako sa mi páči. Žijem svoj život aj keď stojí za hovno. Žijem a dýcham pre seba, a každý deň prehováram samu seba aby som vydržala ďalší pekelný deň. Bola som zničená ale stojím na vlastných nohách aj napriek všetkým myšlienkam vzdať to pri prvej príležitosti. Tak sa mi, prosím, nesnaž pomôcť. Nesnaž sa mi to tu uľahčiť, keď sama viem aká je skutočnosť pričom prežiť dokážem aj sama!" dokončila som môj dlhý monológ a pobrala sa rýchlo preč.
Zastavila som sa pred domom a zapálila si cigaretu. V ústach sa mi vytvorila tak neskutočná nechuť, že to neviem ani opísať. Zahodila som asi pólku cigarety na zem a šla dnu. Toto je tiež jedna z vecí, ktorým nerozumiem. Ťažkej fajčiarke, ktorá vyfajčila takmer celú krabičku za deň, nechutí ani len jedna jediná, keď príde zo školy konečne domov.
Celý deň som sa perfektne preflákala, len televízia a ja. A večer som sa vybrala na jedno točené. Stred týždňa a ja už mám nalomené nervy. Posedela som si v tom mojom bare asi dve hodiny, keď som sa vybrala domov. Asi po piatich minútach mi prišla SMS. Bola od Alexa.
" Keď si odišla, počul som celý rozhovor s Laurou. Úplne celý. Viem, že bolo zjavne správne to čo si jej povedala. Nechceš aby sa trápila. Lara ale chcem ti povedať, že ma to mrzí. Mrzí ma ako som na teba vybehol. Neuvedomil som si následky a ani vlastné slová. Prepáč mi to. Prosím nehnevaj sa na mňa. Chýbaš mi. Alex"
Asi sme stáli moc blízko Alexovej kancelárie. Sťažka som vzdychla a potom sa zachechtala. Veď sme stáli pri jeho dverách! Hehe. Sama som to asi prehnala. Nemala som na neho a ani na Lauru tak vybehnúť. Prestávam ovládať svoje správanie.
Pokračovala som ďalej v ceste a odpisovala mu na SMSku.
" Nehnevám sa. Vlastne si mal pravdu. Alex...môžem ťa vidieť? Tie"
SMS som nedopísala. Mobil mi vypadol z ruky hneď potom ako som v krku pocítila štipľavú bolesť. Moje telo som nemohla ovládať a tak som padala k zemi. Avšak ma niekto zachytil a vzal do náruče. Moje zmysli ma tiež prestali poslúchať. Vidím však, že ma niekto nakladá do akejsi dodávky. Nedokážem nič povedať, len sa tupo dívať na statných mužov, ktorý ma unášajú kdesi preč. Pomaly zatváram oči, strácam vedomie. Museli mi pichnúť nejaké sedatíva. Už nič nevidím, len tma. Tma, ktorá ma pohlcuje.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Jiand Jiand | E-mail | Web | 21. září 2011 v 21:09 | Reagovat

Ahoj. Je tu středa a protože plním sliby, na blogu jsem zveřejnil svojí karikaturu :D

2 momo momo | 22. září 2011 v 17:47 | Reagovat

Wow boo to uzasne som zvedava kto ju uniesol a co od nej chce..dufam ze sa vyriesia aj problemy s laurou lebo to vyzera byt fakt skvela bab:)

3 Shiny=) Majiteľka... Shiny=) Majiteľka... | Web | 22. září 2011 v 19:36 | Reagovat

OOOCH! okamžite chcem ďalšiu časť!!!! :-O

4 Kirawa Kirawa | Web | 22. září 2011 v 20:33 | Reagovat

rýchlo ďalšiu časť! takto to skončiť xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama